Heri ya mwaka mpia...
Pozdravujeme vás v novom roku 2015 a prajeme vám veľa zdravia, lásky a Božieho požehnania. Šťastný nový rok sa po svahilsky povie Heri ya mwaka mpia. A tak vám ho teda želáme. Dlho sme nepísali a neozvali sa. Máme sa dobre, choroby nás obchádzajú a stále sme pri sestričkách v Mgolole. Možno ste zvedaví, ako sme strávili Silvestra, či sa konal nejaký žúr, alebo či sme zazreli ohňostroj. Nuž, večer sme začali omšou, ktorá sa mala začať o ôsmej. Nakoniec sa začala 21:05, takže sme hodinu v tme pri sviečkach čakali na to, kedy sa omša začne. Vzhľadom na to, že sa začala veľmi neskoro, čo je tu v Afrike úplne normálne, odišli sme do nášho domova v SUE po prijímaní. Chceli sme totiž pred polnocou zatelefonovať domov, a trošku vidieť slovenskú silvestrovskú atmosféru. Asi okolo pol dvanástej prišiel Bernard z omše, ktorú mal v inej časti mesta, navečerali sme sa a o polnoci sme vyšli pred dom. Nevideli sme žiaden ohňostroj, nemali sme šampanské, iba červené víno, ale bol to pekný Silvester a tiež privítanie nového roka. Pospomínali sme si s Julkom na to, aký bohatý bol rok 2014, čo všetko sme v ňom zažili a zistili sme, že Boh sa naozaj o všetko dokonale postaral. Na nový rok nás pozvala na návštevu jedna rodina. Bol to profesor, ktorý učí tu, na Sokoinskej univerzite. Bernard v jeho dome odslúžil sv. omšu a posvätil im dom. Potom sme mali večeru. Profesor nám ďakoval, že sme prišli, a my sme zase boli radi, že sme nový rok začali práve v rodine. Po našich dvoch týždňoch vianočných prázdnin sme sa vybrali naspäť do Mgolole. Keď nás deti 5. januára uvideli, mysleli sme si, že spadne celá miestnosť, v ktorej trávia čas, keď vonku prší. Boli veľmi šťastné, a nám tiež veľmi chýbali. Po Vianociach sa naše Mgolole len tak hemžilo rôznymi návštevami. Matka predstavená má totiž veľa známych v Taliansku, a všetci sa rozhodli, že po Vianociach budú dovolenkovať. Boli to však milé stretnutia. Navyše, keď je u sestier nejaká návšteva, vždy pripravia nejaké špeciálne jedlo, ktoré v bežný deň nemáme. Deti sú perfektné, stále nás niečím prekvapia, a čakajú nás každý deň poobede. Nedávno sme s nimi konečne boli na preliezkach, ktoré im sestry dlhšiu dobu neotvorili, tak sme ich o to poprosili a celí šťastní sa bláznili takmer hodinu. K sirotám tiež pribudol nový chlapček. Má iba rok, mama mu zomrela a otec sa oňho sám nevie postarať, keďže musí chodiť do práce. Na začiatku bol vystrašený, ale myslíme si, že si už pomaličky zvyká. Niektoré deti to majú ťažké. Nielen ony, ale aj rodičia. Aj preto, aké to majú niekedy ťažké, si uvedomujeme, aké máme šťastie, že sme sa narodili v úplnej rodine a že nás o pár rokov nepošlú k vzdialeným príbuzným, pretože rodičia nemajú peniaze alebo zomreli. Afrika je zaujímavé miesto. Všetci tu majú čas, na stretnutia sa mešká aj hodinu, rovnako to niekedy platí aj o omšiach. Je to však niečo, čo berú úplne normálne. Niekedy to však vie liezť poriadne na nervy, keď na niekoho čakáte dve hodiny. Na Afrike milujeme aj temperament našich sestričiek v Mgolole. Minulý týždeň odchádzali Taliani domov, a tak im pripravili veľkolepú večeru spojenú s darčekmi. Do jedálne prišlo asi desať sestričiek, všetky mali pre každého darček, spievali a tancovali. Možno ste zvedaví, ako sa nám darí v práci. Klasika. Sestra Kolestína nás najnovšie volá Mtoto alebo Watoto - dieťa alebo deti. Veľmi radi s nimi trávime čas. Tu sa pri práci nemusíte ponáhľať, sú vám vďační za všetko. To, čo nám chýba, a čo by sme už chceli aj zažiť je nejaký poriadny výlet. Vzhľadom na to, že ešte doteraz nám chýba povolenie k pobytu (už je to mesiac, čo sme ho zaplatili), a tiež aj Bernardovo auto je stále v oprave, nedá sa nič robiť. Veríme však, že vo februári sa už nejaký výletík uskutoční. Ďakujeme vám za modlitby, myslenie, vaše správy, komentáre. Aj my na vás myslíme. Pozdravujeme Slovensko. :-)