Vždy som mala rada marec, pretože vo vzduchu už bola
cítiť jar. Tu v Tanzánii však jar neexistuje, a my sme ju predsa vo
vzduchu zažili. V našich deťoch, v tom, že sme mohli byť s nimi.
Prebaľovať ich, spievať im, kŕmiť, či sa len jednoducho hrať. Okrem nich nám
„naša jar“ priniesla aj nové zážitky v podobe výletov. Hneď v prvý
marcový týždeň prišli dva z nich. 3. marca sme sa vybrali do Mikumi –
národného parku. Vstávali sme o pol šiestej ráno, len pri sviečke, keďže
elektrinu vypli. Cesta trvala dve hodinky, a zaujímavá bola už len brána,
ktorá signalizovala vstup do národného parku. Kým sme však naozaj dorazili ku
závorám, ktoré nás mali priviesť k zvieratám, cesta trvala ešte 30 km po
klasickej ceste. Prečo to bolo tak zaujímavé? Nečakali sme to, ale zvieratá sme
videli už po tejto ceste. Bernarda sme zastavovali každých 5 minút, aby sme si
zvieratá mohli odfotiť. Skutočná nádhera však prišla až skutočne v areáli.
Je to tisíckrát krajšie ako zoologická záhrada. Bol nám pridelený sprievodca
Crispin. S Julkom sme sa pobavili už len nad jeho menom – vyslovil ho
Krišpín. Keď sme mali zaplatené, a mali sme už aj sprievodcu, mohlo sa začať naše prvé dobrodružstvo. Videli sme
stáda byvolov, ako si odpočívali pod stromom, obrovskú skupinu antilop, či
zebier. Najviac na nás zapôsobili žirafy. Boli blízko nás a takmer sa
usmievali. Je nádherné vidieť zvieratá pri svojich rodinách, vo svojom
prirodzenom prostredí, a nie zavreté v klietkach. V ZOO človek
totiž nevidí ich rodinu, často iba jeden exemplár. A my ďakujeme Bohu, že
nám doprial vidieť ich tak, ako ich stvoril. Okrem zvierat sme sa pokochali aj
jedným krásnym baobabom. Museli sme sa pri ňom zastaviť. Naozaj taký krásny
a mohutný strom sme ešte nevideli. Čo sme však túžili vidieť najviac bolo
stádo slonov. V parku sa nám ich nepodarilo vidieť, z čoho sme boli
smutní. Ale Boh nám pripravil cestou naspäť jedno veľké prekvapenie. Po 30
kilometrovej hlavnej ceste, ktorá vedie cez park, sa začalo čosi veľké
predierať z kríkov. Julko hovorí Bernardovi: Stop, niečo ide cez cestu.
Áno, boli to slony, respektíve krásna slonia rodinka. Prechádzali pomaly,
a zastavili sa pohľadom pri nás, akoby nám odovzdali pozdrav Zhora, že
posiela nás váš Boh. Naše Mikumi sme zakončili vynikajúcim obedom a po
ceste domov sme si kúpili aj zmrzlinu. O dva dni na to sme sa vybrali na
druhý výlet. Mestečko Mgeta – rodisko biskupa diecézy Morogoro. Keďže Mgeta sa
nachádza v horách, cesta bola nádherná. Prekrásne výhľady, skaly, zelená
Tanzánia, ako ju poznáme. Pred Mgetou sme sa zastavili taktiež v jednej
dedine – Mlali. Zoznámili sme sa s kňazom farnosti – Otcom Serafínom,
ktorý nás pozval k sebe niekedy na víkend (máme si sami vybrať ktorý), tak
sa tešíme, že aj toto miesto spoznáme lepšie. Náš cieľ, Mgetu bolo možné vidieť
už z vrcholu kopca. Je to totiž mestečko medzi horami, a jeho
dominantou je prekrásny kostolík zasvätený Panne Márii Škapuliarskej. Po menšej
návšteve kostolíka, a miestnej nemocnice, ktorú majú na starosti
sestričky, sme sa vybrali na obed do centra a nakoniec domov. Po ceste sme
sa zastavili ešte na jednej návšteve. Boli sme pozrieť domov jedného
z dievčat, ktoré do januára bývalo u Bernarda – u Mwadawy. Má
ešte troch bratov. Otec im zomrel, keď bola Mwadawa veľmi malá. Momentálne
s nami býva zase, keďže si našla prácu blízko Bernardovho domu. Náš prvý
marcový týždeň sme v piatok zakončili jazerom Mindu. Je veľmi blízko
Morogora, preplnené rybármi, ktorí si zarábajú lovom rýb, ktoré nakoniec
predávajú v meste, či už pri samotnom jazere. Aj my sme si tu kúpili dve
ryby, a večer sme uskutočnili barbecue, menšiu rybaciu grilovačku. Druhý
marcový týždeň nás už čakali naše deťúrence a práca. Aj to nám trošku
chýbalo. Sestričky sa vypytovali, kde sme boli, čo sme zažili a zároveň
dodali, ako sme im chýbali. Momentálne prebieha tretí marcový týždeň, už je
takmer na konci. Strávili sme ho celý u Bernarda, pretože sestričky mali
v Mgolole duchovné cvičenia, a museli sme im prenechať aj našu izbu. A tak
tento týždeň iba oddychujeme. V pondelok sme sa boli prvýkrát niekde
okúpať. V Hotele Oasis majú bazén, tak sme sa rozhodli, že ho vyskúšame.
Bolo to naozaj úžasné osvieženie v týchto horúcich dňoch. V stredu
sme absolvovali také priateľské osvieženie na návšteve u jednej priateľky
– volá sa Catherine, s ktorou sme sa zoznámili v Suase –
v reštaurácii, kam sa chodíme stravovať, keď sme u Bernarda. Poznáme
ju od decembra, a veľmi sme sa zblížili. Ak by ste do Suasy chodili
pravidelne, veľmi rýchlo by ste pochopili, že je jednoducho najlepšia čašníčka
na svete. A tak nás pozvala k sebe domov na obed. Jej dom pozostáva
z jednej miestnosti, v ktorej spí aj varí. Má 24 rokov, priateľa
Denisa, a vyštudovala hotelovú školu, takže jej obed bol vynikajúci. Jedli
sme zemiakové pyré so zeleninou a hovädzím mäsom. Porozprávala nám aj
niečo o sebe. Mama jej zomrela, keď mala 10 rokov. Bola jej jedinou
dcérou. Otec si po smrti manželky vzal inú ženu, a tak okrem seba má ešte
5 súrodencov. Keď sme prišli do jej domu, Bernard poznamenal: „That´s how life
begins.“ – takto začína život. A naozaj, pre mnohých mladých ľudí je
niekedy začínať život, obzvlášť tu, v Afrike, ťažké. Ale čo je na
Catherine najkrajšie je jej úsmev a otvorenosť. To, čo milujeme na ľuďoch
tu – nemajú veľa materiálneho, ale srdcom by sa rozdali, a rozdali by
naozaj všetko. Čo nás učí Afrika? Jednoduchosti a vďačnosti. A to vám
prajeme do nasledujúcich dní. Ďakujeme za vaše modlitby a komentáre.
Prežite požehnanú Veľkú noc.
