Akou rečou hovorí Boh...

Možno ste všetci zvedaví na Vianoce. Ako sme ich strávili, čo sme robili a čo sme dostali. Ku všetkému sa skutočne dostanete. To prvé, o čo sa chceme s vami podeliť je jedna africká legenda o Vianociach. Zaujímavé je, že sme sa o nej nedozvedeli tu z Afriky, ale od ocka Stanka z Fričoviec. Prepáčte, že ju nerozpoviem voľnejším spôsobom, ale je z kázne jedného jezuitu, takže som túto legendu našla aj na internete, tak sa o ňu s vami chceme podeliť naozaj do hĺbky: Stará africká legenda hovorí o chlapcovi, ktorý mal meno Jonatán a ktorý sa chcel dozvedieť „akou rečou hovorí Pán Boh?“. Kládol túto otázku starším a múdrejším ľuďom od seba. Každý z opýtaných však krútil hlavou a odpovedal, že nevie.

To ešte viac podnecovalo zvedavosť chlapca. V hĺbke srdca totiž cítil, že žije na zemi ktosi taký, kto mu dokáže dať odpoveď na túto otázku. S plynutím času sa z chlapca Jonatána stával mládenec. Začal putovať po iných krajinách, ba dokonca iných kontinentoch a kládol tú istú otázku ľuďom, ktorých stretol. Bohužiaľ, nikto mu na ňu nevedel odpovedať.

Nakoniec, ako hovorí legenda, istého večera, Jonatán prišiel do malej dedinky v Palestíne, ktorá sa nazýva Betlehem. Bol taký unavený a znechutený, svojim neúčinným hľadaním, že sa rozhodol prenocovať v  Betleheme a ráno že sa vydá na cestu späť do rodného kraja. Keď sa pokúšal nájsť pre seba nocľah, ukázalo sa, že všetky miesta už boli obsadené. Začal teda hľadať pre seba odpočinok za mestom. Neskoro v noci konečne našiel také miesto. Bola to chudobná maštaľ pre dobytok, uprostred poľa. Keď sa k nej blížil, spozoroval, že už ktosi v nej nocuje. Ako vchádzal do nej, v strede videl mladý pár ľudí a maličké dieťatko. Keď mladá matka videla vstupujúceho mladíka, povedala mu: „Vítame ťa, Jonatán. Vieš, čakali sme tu na teba“.

Jonatán bol zaskočený takýmto privítaním. Odkiaľ tá mladá žena poznala moje meno? Jeho údiv bol ešte väčší, keď mladá matka povedala: „Dlhý čas putuješ po svete a hľadáš odpoveď na otázku: Akou rečou hovorí Pán Boh? Tvoja púť sa skončila. Tejto noci sa dozvieš, akou rečou hovorí Pán Boh. Boh hovorí rečou lásky! «Boh tak miloval svet, že poslal svojho Jednorodeného Syna [k ľuďom]»“ (Jn 3, 16).

Slová, ktoré Jonatán počul, zazneli ako sladká hudba v jeho srdci. Padol teda na kolená pred Božím Dieťaťom a od radosti plakal. Uvedomil si – aké je to jednoduché! Boh hovorí takou rečou, ktorej rozumie každý človek nezávisle od rasy, farby pokožky, pôvodu či národnosti. Boh hovorí rečou lásky!

Jonatán prebýval v maštali niekoľko dní, pričom pomáhal Márii a Jozefovi. A keď opúšťal maštaľku, rozhodol sa, že od tohto momentu on sám začne používať reč lásky. Keď tak robil, spozoroval, že mu všetci ľudia dokonale rozumejú, ale aj sami mu odpovedajú tou istou rečou. Ba čo viac, ľudia, ku ktorým hovoril rečou lásky, zabudli na svoju predchádzajúcu reč zla, hnevu a nenávisti a začali hovoriť rečou lásky.

Jonatán, keď sa neskôr pozastavil nad tým, čo sa stalo v jeho živote, objavil veľmi dôležitú pravdu: menovite, že vlastne toto mal na mysli Boh, keď poslal svojho Syna na svet. Boh chcel naučiť ľudí, aby tak ako On, aj ľudia používali reč lásky. Vedel totiž, že ak ľudia začnú používať túto reč, vtedy sa začnú vo svete diať zázračné veci.

A toto je koniec legendy. Neprekvapilo ma, že je africká. Prečo? Pretože sme sa tu ešte nestretli s nikým, kto by nehovoril touto rečou. Takže si tak trošku myslíme, že Jonatán bol isto iste Afričan, a jeho príbeh pozná každý človek z Tanzánie a z Afriky.

Nuž, a teraz vám rozpovieme, ako sme sa vlastne mali týždne, čo sme nepísali. Tak po mojej týždennej PN-ke (nebojte sa, nebolo to nič hrozné, len črevné problémy), sme sa opäť vybrali do Mgolole. Celý týždeň sme strávili v tlačiarni. Julko vie lepiť knihy, obaly na knihy, a orezávať ich pomocou stroja. Ja som tiež robila obaly na jednoduché 50-stranové brožúry. Takže našimi kamarátmi boli celé dopoludnie papiere a lepidlá. Raz som jednej sestre pomáhala lepiť starú bibliu, prilepovať stužky, ktorými si ľudia značia dôležité strany. Je to zaujímavá práca. Sestra Kolestina, ktorá má tlačiareň na starosti si nás zamilovala a najradšej by bola, aby sme nechodili nikde inde. Po práci v tlačiarni, o jednej hodine nás vždy čakal obed. Minule ma napadlo, že sme ešte vôbec nepísali o tom, aké je tu jedlo a podobne. Na raňajky máme vždy chlieb alebo šišky. Ako prílohu máme na stole maslo, džem a med. Na pitie je vždy v termoske horúca voda, tak si na raňajky zalievame Africafe (tak sa volá africká káva), v druhej termoske je vždy čaj. Raňajky sú stále rovnaké, nikdy sa na nich nič nemení. Obedy a večere sú tiež podobné. Sestry toho pripravia viac, a my si už len vyberáme, do čoho zobneme. Na obed máme na výber ryžu alebo ugali s mäsom a so špenátom, občas aj špagety, a málokedy (raz za týždeň, niekedy dva razy – hranolky). Tieto jedlá však občas máme aj na večeru, každý deň sú na večeru aj varené banány, ktoré chutia takmer ako zemiaky. Ak sme však u Bernarda na víkend alebo cez sviatky, strava je tu veľmi jednoduchá a vôbec sa nemení. Na obed máme stále ugali a na večeru ryžu. Občas však trávime večere v reštaurácii Suasa, ktorá je od Bernardovho domu vzdialená len pár minút chôdzou. Vráťme sa teda opäť k nášmu programu. Po obede si vždy ideme oddýchnuť, máme na to tak hodinku a pol. Naše popoludnia potom patria sirotám, s ktorými sme od pol štvrtej do pol šiestej. Ja som si už stihla nájsť aj zopár obľúbencov – Christopher a Epi...neviem prečo, ale mám veľmi rada detičky do troch rokov, pretože rozprávať ešte nevedia, tak im môžem kecať aj po slovensky. V tlačiarni a taktiež aj s deťmi sme vždy celý pracovný týždeň. Cez víkendy máme voľno. Víkend pred Vianocami sme však ostali v Mgolole, keďže Bernard mal po nás prísť až v pondelok – 22. decembra. V sobotu ráno sme si preto s Julkom urobili menšiu dvojhodinovú prechádzku, keďže sme okolie Mgolole ešte vôbec nevideli. Išli sme do kopcov, kde boli tiež dediny. Boli sme prekvapení, že sú aj pod horami. Majú to tam určite fajn, lebo tam nie sú žiadne moskyty. Po prechádzke sme už len leňošili pri pozeraní filmov a dokumentárnych seriálov (vďaka Bohu za notebook) J. V nedeľu sme sa vybrali do mesta. Paulina nám chcela ukázať market Saba Saba a jednu európsku reštiku. Do nej sme sa vybrali aj s jej ďalšími priateľmi. S Annou (tiež má devätnásť a je z Nemecka) a so Stevenom (z Anglicka). Obed bol naozaj úžasný. Dali sme si kurací burger s hranolkami a mali sme pocit, že sme v siedmom nebi. Niekedy dobre padne takáto strava po jednotvárnom jedle. Nuž a potom sme sa vybrali na známy market Saba Saba. Ak raz budete v Morogore, určite ho neobíďte. Je tu šialene veľa ľudí, obrovská tlačenka, horšia ako na koncerte. Dostanete tu však všetko, čo len chcete. Od oblečenia, cez jedlo až po panvice. Je to niečo ako obrovský trh. Niekedy ani nemáte kde položiť nohy. Oblečenie a iné veci predávajú predajcovia niekedy aj na zemi. Tu sme kúpili Bernardovi vianočný darček – tričko jeho obľúbeného Chelsea klubu, ktoré mu bolo nakoniec malé. Aj tu je s tým problém. XL-ko tu asi nenájdete. Do mesta aj z mesta sme prvýkrát išli na legendárnych afrických mikrobusoch, ktorá sa volajú dala-dala. Šoféri na nich jazdia ako by boli vodičmi sanitky, ale je to určite jeden z nezabudnuteľných afrických zážitkov, na ktoré isto nezabudneme. Koniec koncov, určite sme na nej nešli prvý a poslednýkrát. V pondelok sme už čakali na Bernarda a prišli celý happy domov, do našej milovanej SUI a SUASY. V stredu poobede, na štedrý deň som začala baliť darčeky pre všetkých našich v Bernardovom dome. Keďže tu nepoznajú baliaci vianočný papier, darčeky sme zabalili do novinového papiera. Ani vo sne by nám nenapadlo, že Julko za hodinu dostane teploty. Tak sme štedrý večer strávili v nemocnici. 25. decembra mu potvrdili maláriu. Okrem nej dostal aj nejakú infekciu. Z toho mu opuchla časť tváre a krku. Momentálne teplotu nemá a je na dobrej ceste k vyliečeniu. Majú tu naozaj skvelých doktorov. Škoda je len v tom, že zdravotníctvo je tu veľmi drahé. Aj preto veľa Afričanov zomiera na bežnú maláriu, pretože nemajú na lieky (nebojte sa, nie je to náš prípad, Julko je už ok). Takže naše prvé manželské Vianoce boli veľmi zaujímavé. Julko s teplotou a maláriou, ale pri ňom jeho ženuška Stanka, ktorá sa o neho celé dni starala, merala mu teplotu a nosila mu Paralen a teplomer. Aj takéto môžu byť Vianoce, a my za ne Pánovi ďakujeme. Máme totiž tie najkrajšie dary – naše rodiny doma, to, že tu vôbec môžeme byť a samozrejme, jeden druhého. Čo je tu na Vianociach zvláštne? Stromček nie je (aspoň u Bernarda) dnu, ale vonku pred domom. Je to tuja, a nie smrek alebo jedlička ako na Slovensku. Ozdobená je len svetielkami, ktoré dočiahli iba na začiatok stromčeka. Ale aj tak to má svoju atmosféru. V kostole nebýva polnočná. Svätá omša tu bola o ôsmej večer, až po nej, okolo pol jedenástej sme večerali ryžu s hovädzinou a pospomínali trošku na zemiakový šalát a kapra. Teraz tu máme víkendík, pred sebou Silvester, a ja dúfam, že vám už nenapíšem taký siahodlhý blog, aby ste to zvládli všetko vstrebať a prečítať. Ďakujeme všetkým za modlitby, myšlienky, máme sa veľmi dobre. J Prajeme vám, aby ste mali Vianoce každý deň v roku, aby ste nezabudli na reč lásky, všade kde budete. 

Náš nový domov: Mgolole

A máme v ňom aj dočasné mamičky - sestričky. Mgolole je totiž jeden veľký kláštor. Nie je to len jedna budova, ale hneď niekoľko. Afrika sa niekedy naozaj nezdá. My sme sa však veľmi potešili novému miestu. Znamenalo to pre nás totiž to, že ideme naozaj niečo robiť a byť užitoční (teda aspoň dúfame). Do Mgolole sme dorazili minulý týždeň, Privítala nás atka predstavená, ktorá má naozaj veľmi pekné meno - Mama Flora. Hneď nám povedala, že môžeme za ňou kedykoľvek prísť, s čímkoľvek, čo nás trápi, ako k svojej mame. Poukazovala nám kláštor a miesta, kde by sme mali pomáhať a pracovať. Zaviedla nás aj do domčeka, v ktorom bývajú dve sestry - sestra Simphorosa a sestra Pirisila, staršie siroty a vlastne už aj my. Veľmi pekné ubytovanie. Máme izbičku na spanie spolu s celým sociálnym zariadením - teplá voda a splachovacie wécko. Dokonca je tam aj čerstvejší vzduch, keďže blízko nás sú hory. Po všetkých prezentáciách kláštora sme sa rozlúčili s Bernardom, ktorý sľúbil, že nás príde vo štvrtok pozrieť, a v sobotu si pre nás príde na víkend. My sme sa mohli vybaliť a udomácniť. V pondelok poobede naše kroky smerovali k sirotám. Rozhodli sme sa totiž, že každé popoludnie budeme tráviť s týmito detičkami. Je ich okolo 23, asi v troch vekových kategóriách: úplne najmenšie do troch rokov, ďalšie od 3 do 6 a poslednú skupinu tvoria základoškoláci. Sestry sa o siroty veľmi dobre starajú. Sú vlastne ich mamy, keďže tie vlastné už nemajú. Poobede sú tieto detiská naozaj pojašené, ale aj tak si nás hneď získali. Keďže po anglicky vedia len tí zakládoškoláci - aj to nie všetci, tým najmenším stačí ak ich ponesiete na rukách, zaspievate im slovenskú pesničku, či robíte grimasky, na ktorých sa smejú. Presvedčili sme sa, že tu stačí, ak deťom venujete svoj čas. Nemusíte ich učiť nič, len ukázať, že ste tu pre nich, a že ich máte radi. A ako hovorí moja teta - žiť ich život, s tým, čo majú. Naše poobedia teda patria detičkám. Určite ste zvedaví, čo robíme v ranných a dopoludňajších hodinách. Máme tu na výber dve dielne - výroba hostií alebo tlačiareň. A tak chodíme na striedačku do oboch z nich. V dielni na výrobu hostií sú aj sestry, čo vyrábajú sviečky. Tie sú však pre nás náročnejšie, preto sa venujeme radšej hostiám. Pečieme ich, aj vyrezávame. Je tu sestra Epafracia, ktorá je myslím veľmi šťastná, že nepracuje sama, a že jej pomáhame. Keď prídeme, ukradne nám mobily a rada sa hrá Angry birds, či len tak pozerá fotky. Zaujímavá je aj práca v tlačiarni. Oddeľujeme vytlačené papiere, zastrihávame knihy, či dokonca ich vyrábame. Je to naozaj skvelá skúsenosť a dáva nám to dosť veľa. Pri sestrách je okrem nás aj jedna dievčina z Nemecka. Má iba 18 rokov a volá sa Paulina, stará sa iba o siroty, a do Mgolole prišla na pol roka. Naozaj zaujímavé príbehy píše život. Zaujímavé plány má Boh. Určite pre každého, a my sme mu veľmi vďační za Mgolole. Uvidíme, ako dlho v ňom ostaneme. Momentálne sme však u Bernarda, keďže mňa - Stanku trápi zdravie. Prosíme vás aj naďalej o modlitby, aby sme mohli pokračovať v plánoch, ktoré si pre nás Boh pripravil. Máme vás radi. 

Keď sa povie Asante...:-)

Náš život tu je popretkávaný týmto slovíčkom. Asante je svahilské Ďakujem. Ako sme už spomenuli predtým, pomaly si zvykáme. Zajtra to bude presne dva týždne, čo sme v Afrike. Od nášho posledného príspevku sme toho zažili naozaj veľa. Zatiaľ sa ešte nevenujeme žiadnej pomoci, keďže až dnes dostaneme víza. A tak sa tieto dni nesú ešte v znamení oddychu, návštev a vítania.Pred týždňom, v pondelok sme boli za biskupom, ktorý nám dal požehnanie. Bolo to naozaj veľmi pekné stretnutie. Bishop´s house, ako sa volá sídlo biskupa tu v Morogoro, nie je vôbec prepychové. Biskup má návštevy od rána do večera, a rád prijíma všetkých, a vypočuje si, čo koho trápi. Je to naozaj veľmi otvorený a skromný kňaz, a z tohto stretnutia a požehnania budeme čerpať na ďalšej našej ceste. 20.novembra sme slávili dva mesiace nášho manželstva. Len tak mimochodom sme to spomenuli nášmu kňazovi a priateľovi Bernardovi. Rozhodol sa, že to musíme osláviť. Navštívili sme preto supermarket. Keď Bernard uvidel torty, povedal, že nám musí jednu vziať. Keď sme prišli domov, naše dievčatá robili hranolky, Bernard kúpil mäso, šampanské a pivo. Natočil si hádam všetko, od nášho štrngnutia až po krájanie torty. Na vlastnej svadbe sme tortu nekrájali, a tu áno. Dievčatá nám vyzdobili obývačku kvetmi, okrem toho som dostala aj dve kytice. Jednu od Bernarda a druhú od dievčat. Potom sme si pustili Bonney M, tancovali a rozprávali sme sa. Je to krásne tešiť sa z každého okamihu, a z každej sekundy. Okrem tejto príjemnej oslavy sme zažili aj mnohé návštevy. V pondelok sme boli pozrieť adoptívnu dcéru mojej tety, Reginu. Veľmi šikovné dievča, občas mám pocit, že vie anglicky lepšie ako my dvaja dokopy. Jej otec zomrel pred dvomi rokmi, keď havaroval na motorke. Myslím si však, že je aj napriek tomu šťastná...má predsa tri mamy - nebeskú, svoju a moju tetu. V utorok sme absolvovali návštevy na univerzite, rovnako aj včera. Prijal nás totiž vicerektor univerzity Geraldo. Mladý veriaci muž, po tridsiatke. jednoduchý, vôbec nie namyslený a šťastný, že nás vidí. Každý s kým sme sa stretli bol šťastným človekom. Vítali nás tu asi snáď tisíckrát. Pre nich je normálne ak sa rozprávate a rozprávate a každých 10 minút vám pripomenú slovíčko karibuni- vitajte. Nuž a iste ste zvedaví, čo také ešte robíme, kým ešte nemakáme. Vďaka Bohu za seriály, mobily, knihy a žolíkové karty. Takto totiž trávime čas. A občas aj mrkaním na opice, prechádzkami ku večeru. Je tu tiež úplne bežné vypnutie elektrického prúdu na celý deň. Zažili sme to včera. Od rána do večera. Nie je to žiadna sláva, keď máte vonku 35 stupňov, a nemôžete si zapnúť ventilátor preto, že elektrika nie je. Je to úplne normálne a bežné. Ale ak sme to zvládli, zvládneme aj nabudúce. Každopádne, dobrá správa je, že sa nám začína rysovať prostredie, v ktorom budeme pracovať. Prvým miestom nášho pôsobenia bude kláštor, v ktorom so sestrami bývajú siroty a starí ľudia. Chystáme sa tam pravdepodobne v pondelok, takže po prvých týždňoch prinesieme správy, ako sa nám darí, a ako to vyzerá. Ďakujeme za myslenie a modlitby. 

Začiatky...

Pondelok, 10. novembra balíme posledné kufre, na mamke a babke vidieť smútok a pohľady obáv, ale aj odovzdanosti. Prišiel po nás ocko z Oravy, dali sme si posledný obed doma vo Fričovciach a rozlúčili sa. Tieto rozlúčky boli asi najhoršie pre mňa- Stanku, pozostávali totiž z niekoľkých etáp. Rozlúčky sú hádam najťažšie pre tých najstarších- aj pre moju babku. Obe však vieme, že neexistuje žiadna vzdialenosť, ktorá by nás mohla odlúčiť. Na druhej strane sa troška uisťujeme v tom, že tento čas rýchlo zbehne. Ale predsa je na začiatku istý strach, ktorý nevieme dokonale pomenovať, ale vždy zmizne, keď sa pomodlíme a odovzdáme to Bohu. V utorok musí Julko vybaviť posledné veci, úrad práce, zdravotka a v stredu ráno nás oravský ocko vezie na vlakovú stanicu do Ružomberka, smer Praha. Prespali sme u sesternice Lucky, ktorá tu pracuje. Pozreli sme si fotky zo svadby, a ešte raz ochutnali kurča z KFC, a dali si tak "poslednu večeru."V štvrtok to vypuklo. Praha - Letisko Václava Havla. Kým sme sa tam dostali, tak to trvalo asi 30 minút na autobuse. Dosť nepraktické, keď máte 4 kufre. Ale to letisko sme si užívali. Hlavne Julko, všetko by si fotil, a keby mu povedali, že si môže jedno lietadlo nechať, určite by to neodmietol. Prvý let: Praha-Istanbul trval 2 a pol hodiny. Dostali sme výborný obed, slúchadlá, a mohli sme sa hrať a pozerať filmy na dotykových obrazovkách. V Istanbule sme dosť dlho čakali na let do Dar es Salaam. Letelo nám to až okolo 19.10, takže sme tri hodinky aj niečo strávili prezeraním naozaj obrovského letiska. Potom to už malo rýchly spád, ani sme sa nenazdali a boli sme v lietadle. Tak ako aj do Istanbulu, aj do Dar es Salaam sme leteli s tureckou spoločnosťou Turkish Airlines. Let bol aj napriek dlhému trvaniu - 6 hodín a 30 minút krásny. Vidieť rozsvietenú Káhiru, či Chartúm, to je naozaj veľký zážitok. Keď sme vystúpili z lietadla, v Dar es Salaam sme dostali riadnu facku. Z tepla. Horúce počasie, málo vzduchu, ale boli sme radi, že všetko dopadlo dobre. Na druhý deň nás čakal Indický oceán, vychladená Pepsi na Coco Beach a veľa odkazov od ľudí: Welcome to Tanzania. V piatok o jednej sme vyrazili do nášho cieľa - Morogoro. Prišli sme tu okolo šiestej večer, bývame v areáli univerzity. Univerzita tu sa však zďaleka nepodobá na tie slovenské. Skromné internáty, reštaurácie, ale otvorené srdcia. Podobne je na tom aj náš domček. Bývame s našim kňazom Bernardom a s tromi ďalšími dievčatami, ktoré si tu hľadajú prácu. Všetky sú skromné, jednoduché, varia nám, a vždy majú dostatok úsmevov. Málo ľudí tu však hovorí anglicky. Preto si začíname zvykať na tvrdú realitu - učenie sa svahilčiny. Zatiaľ vieme počítať do desať, vieme sa pozdraviť a povedať ďakujem. Niekedy tie najdôležitejšie veci, na ktoré sme občas zabúdali, a teraz sa ich učíme. :-) Sobota a nedeľa sa niesla v znamení nášho vítania, na univerzite medzi študentmi, aj vo farnosti. Omša tu trvá hodinu a pol, niekedy aj dve hodiny. Nenájdete tu však človeka, ktorý by bol počas omše ticho. Kaťždý sa tu zapája, spieva, raduje sa...a nesťažuje sa. Práve naopak. Aj napriek tomu, že toho majú minimum, úplne to najzákladnejšie (a niekedy ani to nie), sú vďační Bohu za všetko čo im dáva. Tu sa sv. omša naozaj prežíva. Momentálne tieto dni trávime zväčša posledným vybavovaním. Potrebujeme totiž víza do júla, keďže zatiaľ nám platia iba do januára. Tak vypisujeme všetky doklady, a zariaďujeme sa. Včera sme zabíjali jaštericu, bývame v izbičke malej, máme spoločné splachovacie WC. Keďže tu tečie iba studená voda, ohrieva sa vonku na ohni, a tak sa mieša vo vedre, aby sme sa mohli umyť. A dnes sa pochválim - prala som na rukách, keďže práčku tu nemajú, a taktiež sme dnes ochutnali ich populárne ugali. :-) Ďakujeme za všetky myšlienky, modlitby, pozdravy...aj my sa každý večer modlíme za tých, ktorí sa modlia za nás...posielame objatie. Stanka a Julko