Od posledného príspevku ubehol viac ako mesiac...a toto je náš úplne posledný, keďže sme naspäť na Slovensku. :-) Našej rozlúčke s Afrikou predchádzalo množstvo stretnutí s ľuďmi, ktorí sa stali našou rodinou. Je to úžasné, ako za 6 mesiacov dokáže prirásť k srdcu nielen sirota, či sestričky v našom Mgolole, ale aj gazdinka, či psík u nášho Babu Bernarda. Máj bol teda od začiatku akousi našou rozlúčkou s Afrikou. :-)V nedeľu, 3. mája sme zažili poslednú omšu v Morogore, a po nej sme mali spoločný obed s niekoľkými ľuďmi z farského spoločenstva v reštaurácii Suasa. Boli s nami zástupcovia študentov, seminaristi, či sestra Rosa. Samozrejme, všetkých sme po tomto milom stretnutí pozývali na Slovensko, a oni nám zas na oplátku neustále hovorili: KARIBUNI TENA (vitajte do Tanzánie čím skôr späť). :-) Absolvovali sme veľa spoločných fotiek, ako aj objatí, ale hlavne, Afrika s nami aj naďalej kráča životom. V pondelok sme sa rozhodli pozrieť a naposledy sa navštíviť a rozlúčiť s našimi deťmi a sestričkami v Mgolole. Naposledy sme ich vyobjímali, a doniesli pár lízatiek. V tlačiarni nás Mama Kolestina nechcela pustiť domov. Aj nám bolo trošku ľúto, ale dostali sme od nich krásnu sviečku, ktorá nám ich vždy bude pripomínať. Ďalšie dni sa niesli v znamení balenia, ale aj návštev doktorov. Julko dostal totiž maláriu. Aspoň nebola taká silná ako predtým, a za tri dni bol fit. V piatok sme absolvovali spoločný obed s Bernardom, katechétom kostola v SUE a s výpomocným kňazom Mosesom. Ukázali sme im aspoň cez internet krásy Slovenska, a oni sa trošku učili ako sa povedia mestá ako Spišská Nová Ves či Levoča. Večeru sme strávili v rodine doktora, ktorý sa o nás staral, keď na nás v Tanzánii doľahla choroba. Ihneď po príchode nám ukázali albumy plné ich rodinných fotiek. Následne sa s nami rozlúčili a všetkým odkazujú, že Afrika nie je taká, ako ju opisujú médiá, či všeobecná mienka, preto povzbudzujú všetkých k návšteve. V sobotu sme sa s našim Morogorom rozlúčili, cieľ našej cesty bol aj s Bernardom Dar es Salaam, z ktorého sme mali nasledujúci utorok v noci odlietať. Rozhodli sme sa však, že chceme tie dva dni pred odchodom vidieť pláž, mesto a nakúpiť ešte nejaké suveníry. Nedeľný deň sme strávili pri Indickom oceáne na Kipepeo beach. Kráčali sme po piesku, počúvali šum mora, skákali cez vlny a užívali si našu Afriku, Bernarda a hlavne jeden druhého. V pondelok sme strávili deň v meste aj s Bernardovou neterou Teddy. Navštívili sme aj nákupné stredisko Mlimani city a po pol roku sme si dali cappucino. Bolo to úžasné, byť ako jedna rodina spolu pri kávičke. No Dar es Salaam má aj nejaké tie nevýhody. Jednou z nich je doprava. Zápchy sú tu na dennom poriadku, a nám trvalo tri hodiny, kým sme prešli 20 km vzdialenosť. Takže sme vyslovili také želanie, keby tu fungovalo napríklad metro...ale vzhľadom na to, že Afričania majú na všetko čas, zrejme by im to trvalo veľmi, veľmi dlho. V utorok sme strávili na izbe, posledným oddychom pred odchodom. Bernard nám urobil súkromnú omšu v malej kaplnke, asi tá najúžasnejšia po našej svadbe. :-) Len my dvaja, Bernard a Boh. No a o polnoci sme mohli vyraziť na letisko. Rozlúčka s našim Babu bola dojímavá, Bernard sa stal našim africkým ockom. Dal nám veľmi veľa, a my veríme, že sa mu raz za to všetko budeme môcť odvďačiť. Zatiaľ aspoň modlitbami. O štvrtej sme sa na svetlá v Dar es Salaame pozerali už len z lietadla. Let bol síce dlhý, ale príjemný. Užili sme si východ slnka, a krásne počasie v Istanbule, kde sme využili aj akciu našej leteckej spoločnosti - Turkish airlines. Tour Istanbul obsahovala zdarma obed a návštevu niektorých historických pamiatok Istanbulu. A tak sme navštívili baziliku Cistern, Hagiu Sofiu, aj obrovskú mešitu Sultanahmed. O ôsmej večer sme odlietali z Istanbulu do Viedne, kde nás už čakal oravský ocko. Slovenské hranice sme prekročili približne o 22:40, a veru, bol to krásny pohľad, a skvelý pocit, byť zase doma. O stretnutiach s rodinou a priateľmi nehovoriac. Nuž a naša Tanzánska vlajka nám po príchode svietila v Oravskom okne. Týmto posledným príspevkom sa vám chceme poďakovať za všetky modlitby, za to, že ste na nás mysleli, a že ste si o nás čítali a zdieľali s nami všetky naše zážitky, starosti, aj radosti. Veríme, že naša misia bude pokračovať tu, na Slovensku, a že našu Tanzániu ešte niekedy uvidíme. A ak ste niekedy nad Afrikou rozmýšľali, a váš postoj skreslili médiá, či iné názory, nebojte sa tam ísť pozrieť. Afrika je otvorená všetkým, niekedy viac ako ktorékoľvek iné európske mesto.
Vlajka Tanzánie v našom okne :-)
Istanbul
Pred odletom do Viedne
V Dar es Salaame s Teddy na cappucine
